Prečo v lepší deň som „iba“ drzé hovädo a v tých horších som arogantný chrapúň

Počúvam to občas aj priamo, rovno do očí – ešte častejšie sa to však dozvedám sprostredkovane, od tretích strán. A síce, že som vraj arogantný, až to nielenže dverami, ale priam bránou plieska. Takto jednoducho je možné absolútne a fatálne ma nepochopiť. Alebo zjednodušiť si to, vykašlať sa na akúkoľvek snahu o pochopenie a brať moje chovanie tak, že je to prosto drzosť a absencia pokory. (Aktualizované 17. 04. 2021)

Nie som si úplne istý tým, či je možné tváriť sa drzo. A ak áno, či sa tak skutočne niekedy tvárim. Drzosť je charakterová vlastnosť a asi nie je úplne jednoduché vyjadriť ju rovno vlastným výzorom. Ale možno to skutočne ide.

Na jednej strane, viem sa tváriť nepriateľsky a odstrašujúco

Mimo hereckých rolí, ktorých som zopár mal, aplikujem to v bežnom živote na asociálov, ktorí ma z času na čas oslovia napr. na Hlavnej stanici. Bez toho, aby museli povedať viac viem, že chcú cigaretu alebo peniaze na alkohol. A som si vedomý toho, že (ešte) nie som na takej duchovnej úrovni, aby som sa s nimi dal do reči či niečo podobné. Preto v týchto chvíľach nasadzujem výraz, ktorý pomerne spoľahlivo odrádza od idey položiť mi akúkoľvek ďalšiu otázku. Inak sa však tvárim priateľsky a domnievam sa, že vyslovene milo.

Na druhej strane totiž úplne bežne ma oslovujú „normálni“ (rozumej čistí, slušní, socializovaní) ľudia s otázkou, ako niečo nájsť, ako sa niekam dostať – ale aj „či náhodou nefajčím“ (staršia pani na prechádzke včera podvečer). Drzo si dovolím vyvodiť z toho fakt, že zjavne sa prinajmenšom dokážem

tváriť tak, aby som nevyvolával obavu či priam strach osloviť ma.

Moja bývalá priateľka mi ešte donedávna nezabúdala príležitostne pripomenúť, že by som mal byť „pokornejším“. Nechcem s ňou cez mail riešiť, prečo presne mi to píše a z čoho konkrétne usudzuje, že mi pokora chýba. Ale uvedomil som si, prečo ma za nedostatočne pokorného, drzého až arogantného môže považovať niekto, kto ma nepozná a/alebo kto ma nepochopí.

Alebo kto si prečítal len nejaký môj náhodne vybraný blog, ktorý tak pôsobí. Pretože píšem bez servítky a nie som posratý z vulgarizmov ako podľa mňa samozrejmej súčasti jazyka. To však ani zďaleka

nie je drzosť a absencia pokory – to je jednoducho iba vlastný štýl.

Uvediem konkrétny príklad. Akýkoľvek typ rúška – aktuálne respirátor – nosím výlučne len a len tam, kde nevyhnutne musím: v mhd a v obchodoch. Striktne odmietam mať ho permanentne nasadené napr. vonku. (Ani len jedinou vetou sa na tomto mieste nebudem zapodievať dôvodmi pre môj nesúhlas a odpor voči jeho používaniu. Už len na podklade toho princípu, že odmietam venovať „kovid-mánii“ ako takej akúkoľvek pozornosť.) A teraz sa pýtam: zdá sa ti to drzé a arogantné, prípadne postráda tento môj postoj v tvojich očiach pokoru? Ak áno, je mi ľúto, že sa obrovsky, priam až ohromujúco mýliš. Ja tým totiž iba ukazujem, že mám po prvé, štipku zdravého rozumu – ale hlavne po druhé, NEOCHVEJNÚ VIERU.

Som do špiku mojej najmenšej kosti

človekom s absolútne pozitívnym nastavením voči svetu.

Každá jedna bunka v mojom tele – fyzickom aj všetkých duševných a duchovných – vibruje na pozitívnej frekvencii. Preto tak, ako som zdravý po ostatných stránkach, som a zostanem zdravým aj čo sa kovidu/korony * týka. Som si pomerne istý, že som prišiel do priameho osobného styku s nakazeným človekom – už len preto, že „sociálny dištanc“ považujem za kokotinu najhrubšieho zrna a odmietam ju. Vďakabohu, nie som sám – preto sa s ľuďmi, ktorí sú nastavení podobne a neevidujú na sebe žiadne príznaky či nevidia iný dôvod, prečo sa so mnou nestretnúť, keď je na to chuť a vôľa, stretávam úplne normálne rovnako ako pred marcom 2019.

* Vlastne ani neviem, ako správne sa tá vec má označovať. A je mi to absolútne ľahostajné, samozrejme. Je to choroba čiže vo svojej podstate niečo negatívne. A negatívnym veciam ja prosto odmietam venovať viac pozornosti, než je to pre mňa a pre môj život prospešné/potrebné/nevyhnutné.

Tak ako tvojím právom je „chrániť sa“

• nestretnutím sa so mnou;
• nekomunikovaním a/alebo nepriblížením sa ku mne
• alebo trebárs aj nosením kyslíkovej masky, ak to uznáš za vhodné,

tak zasa

mojím nespochybniteľným právom je moja sloboda

a slobodné rozhodnutie neuveriť hrozbe. Túto slobodu mi na Slovensku garantuje dokonca ústava, o porušovaní ustanovení ktorej (resp. o ich manipulácií a prekrucovaní) som osobne presvedčený. Áno, viem, že ma tu nikto nedrží a ver mi, že ak by sa nebodaj niečo podobné ako „kovid-mánia“, resp. vlastne skôr postoj tohto štátu k tomu zopakovalo, úplne vážne začnem plánovať môj odchod z tejto republiky. Pretože ja (zrejme drzo) chcem a mám právo žiť v slobodnom svete. (Na druhej strane, aj sloboda je – v súlade s vyjadrením nižšie – vlastne len duševným postojom, takže… Ako píšem: viac nižšie.)

Samozrejme, celý „prípad“ kovidového šialenstva (ktoré je v mojich očiach jedným obrovským ekonomickým tunelom a spoločenským podvodom za účelom „upratania stáda“) je iba príkladom. Ide o princíp a verím, že sa to tak aj dalo pochopiť.

Moje chovanie sa teda nie je drzosť a absencia pokory

Nie je cielene či zámerne arogantné a už vôbec nepostráda úctu a rešpekt (ako synonymá pokory). Ak to takto vnímaš, tak iba nerozumieš mne a môjmu postoju voči svetu. Keď raz verím, že moja imunita je dostatočne silná na to, aby ma vírus, akých mi za život prídu do cesty ešte tisíce, nijako citeľne neohrozil, tak to tak prosto je.

Nie je nič drzé na tom vedieť a žiť v istote, že svet je úplne v poriadku a že všetci sme alebo môžeme byť zdraví a šťastní (osobne mám radšej výraz spokojní). Že jedno aj druhé je len a len vecou môjho/nášho vlastného rozhodnutia. Bez ohľadu na (vonkajšie) okolnosti.

Svet je bezvýhradne pozitívne a šťastné miesto

Ak ty to vidíš inak, je to výlučne tvoja optika, je to tvoja voľba – vidieť ho taký. Ak na tom trváš, pokojne si ho taký maj. Ale môjmu svetu, mojej spokojnosti a môjmu zdraviu daj svätý pokoj.

Apropo, zmieňujem silnú imunitu. Vieš, čím ju najviac posilňujem? Chodením bez rúška a stykom zoči-voči s aj potenciálne chorými ľuďmi. Na rovnakom princípe totiž vo svojej hlbokej podstate funguje – čo si možno pri tom mediálnom masírovaní mozgov neuvedomuješ – aj to očkovanie, na ktoré ty možno čakáš ako na spásu.

Sám sa občas o sebe vyjadrujem ako o „drzom chrapúňovi“. Nie preto, že by som si to o sebe sebakriticky či sebareflexívne myslel.

Nie je to drzosť a absencia pokory, je to zábava a prejav pozitivity

Životnej, nie kovidovej. Nachádzam istú záľubu v provokovaní rádoby slabších jedincov, ktorí mi na to skočia. A rovnako tým bavím ľudí, ktorí ma skutočne poznajú. Pretože tí vedia, aká ohromná blbosť to je, keď ja – s mojou povahou, charakterom, postojom k životu a ľuďom okolo mňa – o sebe vyhlásim, že som „arogantné hovädo“. (Preto je to vtipné, ak ti to nedocvaklo. I keď v takom prípade ti to zrejme nedocvakne ani s touto pomocnou poznámkou.) 🙂

Aktualizácia zo dňa 14. 04. 2021: Apropo, „sociálny dištanc“… To je najskvelejší oxymoron a zároveň najväčšia chujovina medzi výrazovými prostriedkami, s akou som za mojej dráhy copywritera stretol. Je v podstate až fascinujúce, že celosvetovú akceptáciu a prijatie získala veta: „Buduj vzťahy s ľuďmi tým udržiavaním si odstupu od nich“. Krásne. Netuším, kde to vzniklo, ale u nás sotva. Nakoniec teda nielen my, Slováci sme pekne pošahaný národ.

Aktualizácia zo dňa 17. 04. 2021: Videl som fejsbúku pekný citát a dovolím si jemným parafrázovaním použiť ho ako – snáď už naozaj finálnu – poznámku. Totiž, vnímam celú vyššie opísanú „problematiku“ v podstate tak, že:

Som zodpovedný za to, ako sa chovám a čo hovorím – nie za to, ako to ostatní chápu.

---

Zdrojom titulnej fotografie a spolu s ňou takmer všetkých na tomto webe je môj vlastný archív. Zatiaľ sa ešte nedá napísať, že by som robil skutočnú fototvorbu v pravom zmysle slova. Zatiaľ iba pre vlastnú radosť a zábavu „lovím zaujímavé pohľady“.