Trúfaš si tipnúť, aká je – naprieč históriou môjho pôsobenia v oblasti nazvanej “erotický priemysel” – najčastejšie sa opakujúca otázka od záujemkýň o spoluprácu? Mám na mysli otázku v takmer identickom znení, ktorá je mi najčastejšie položená. A nemyslím otázky typu “koľko sa dá zarobiť“, “sú tvoje ponuky naozaj diskrétne“, “ako rýchlo získam prvé privyrobenie” atď. To sú relevantné, predpokladateľné a adekvátne dopyty.
Existuje otázka z úplne iného súdka, ktorá je mi takmer do písmena identicky kladená v stabilnej frekvencii. Nie každým, prirodzene. Spravidla niektorými spomedzi menej skúsených záujemkýň, poťažmo absolútnymi začiatočníčkami.
“… A nepredáš ma niekde na orgány?”
Dostal som ju od záujemkýň o prácu nespočetkrát. Aj od tej ostatnej spred pár dní, ktorá rada vystupuje z komfortnej zóny. Až som si povedal, že o tom spíšem blog. Ani nie tak o tom, ako predávam potenciálne pornoherečky na orgány. (Haha.) Skôr o tom, prečo sa domnievam, že nie som úplný chrapúň. Ktorého si vo mne predstavuje veľká hromada ľudí a ktorý by potenciálne mohol byť nejakého podobne neopísateľného svinstva schopný.
Vo vyslovene obrovskej miere vo mne totálneho grázla vidia ľudia, ktorým z princípu prekáža, že
vôbec existuje zábavný a/alebo erotický priemysel.
Tomu by som ešte ako-tak rozumel. Avšak v prekvapivo veľkej miere – podľa mňa dosť paradoxne – ho vo mne vidia aj ženské záujemkyne, * ktoré u mňa hľadajú možnosť privyrobenia. Tomu už tak celkom nerozumiem. Ale touto malou záhadou sa zapodievať nemienim. V tomto článku si dávam za úlohu vysvetliť ti dôvody, pre ktoré by si možno mohla skúsiť aspoň trocha dôverovať – keď nie priamo mne ako človeku, tak tomu, čo ponúkam.
* Ani nepíšuc o tom, aké percento potenciálnych adeptiek o zoznámenie so mnou sa domnieva niečo podobné. Tým sa však zapodievam v iných textoch.
V hlbokej podstate chápem, že v človeku pôsobiacom v sexbiznise (ako sa erotický priemysel niekedy nazýva) vidí veľká časť slovenskej spoločnosti jednoducho primitívneho pasáka. Bez mihnutia oka, vlastne priam hrdo priznám, že som bol – nie však pasákom, ale kupliarom. Rozdiel v definícii sprostredkovateľa, kupliara a pasáka vysvetľujem v inom mojom blogu. Z popisu pasáka na mňa, kým som sa ešte venoval sprostredkovaniu sexuálnych služieb, * nesedel ani jeden bod.
* Mojím stíhaním za kupliarstvo sa
pre mňa erotický priemysel o túto svoju zložku okresal.
Definitívne, resp. pokým je u nás ilegálnou. Alebo do momentu môjho presťahovania sa do krajiny, ktorá, na rozdiel od Slovenska, takéto sprostredkovanie veľmi rozumne vníma ako ktorékoľvek iné podnikanie a inkasuje z neho dane a odvody. Sú takých po svete hromady.
Na škodu a smútok hejterov preukázateľne nie som ani úplným primitívom. Prinajmenšom z technického hľadiska. Som členom Mensy, organizácie združujúcej ľudí s IQ 130 a vyšším. Overiť si to môžeš na na oficiálnom webe. Nebudem to viac rozvíjať aj preto, že tento fakt by sa vlastne dal obrátiť proti mne. Kto by totiž veľmi chcel, mohol by práve za mojou inteligenciou vidieť riziko, že vymyslím sofistikovaný a
neodhaliteľný spôsob, ako ťa “predať niekde na orgány”.
Mňa osobne práve moje stíhanie priviedlo k ešte hlbšiemu uvedomeniu.
Aké čisté svedomie, prinajmenšom v tomto kontexte, mám. Napriek faktu, že fungujem v háklivej a kontroverznej oblasti. Ja som totiž nikdy nikomu nijako neškodil a neuškodil. Že sa moja činnosť mnohým nepáči, to je ich voľba optiky a tým pádom ich problém. Nespochybniteľnou skutočnosťou zostáva, že každý, kto so mnou pracovne prišiel do styku, bol spokojný. Mojim klientom sa dostalo naplnenia ich potrieb. A moje spolupracovníčky získali žiadaný zárobok. Jednorazový, občasný alebo dlhodobý – podľa okolností. Kde-kto ma mohol a môže za všeličo ohovárať a hejtovať (znovu: jeho optika). Neviem však o nikom, kto by mal dôvod oprávnene mať na mňa to tzv. ťažké srdce.
Napokon, toto tvrdenie
podporujú aj výpovede svedkýň zo súdneho pojednávania
so mnou. Mal som v rukách – stále by sa dali dohľadať v archíve – písomné záznamy z môjho vyšetrovania. Približne dvadsať dievčat a žien sa svorne vyjadrilo, že som žiadnu z nich nikdy do ničoho nenútil. Naopak, že moje vzťahy k ľuďom, s ktorými som spolupracoval, boli vždy nanajvýš korektné, spravidla vyslovene kamarátske. Na otázku, či som niekedy nejakú kolegyňu akokoľvek “testoval”, reagovali smiechom. Ak som niekedy mal sexuálny kontakt s niektorou z nich, bolo to vždy na jej popud, z jej iniciatívy. Ani “testovanie”, ani dožadovanie sa sexuálnej formy odmeny za spoluprácu u mňa nikdy neexistovalo a dodnes neexistuje. Fakt, že sprostredkujem zárobok v erotickej oblasti, som nikdy nevnímal ako dôvod vyžadovať nefinančnú odmenu erotického charakteru. Že je tomu práve naopak, o tom svedčí fakt, že som to ja, kto hľadá platenú kamarátku s výhodami a teda ponúka odmenu.
Predstava, že by som komukoľvek spomedzi ľudí, s ktorými som spolupracoval, spolupracujem aktuálne alebo mienim spolupracovať v budúcnosti, * je absurdnou aj z pragmatického hľadiska. Zisk mám keď tak z provízie za sprostredkovanie zákazky. Či je ňou sprostredkovanie práce ženskej aktérke alebo sprostredkovanie služby spravidla mužskému fotografovi/producentovi. (Iným typom zákaziek už sa nezaoberám.) Ak by som niekomu čo len najmenej uškodil, celkom logicky a prirodzene už by sa na mňa so záujmom o spoluprácu neobrátil – fotograf. Alebo by ďalšiu ponuku práce odmietla – to zasa aktérka. Je teda v mojom najvyššom záujme udržiavať vzťahy s ľuďmi, s ktorými spolupracujem, na najlepšej a najkorektnejšej báze, ako sa len dá.
Vlastne som to ja, kto bežne dáva “spolupracovníčkam” druhú šancu. Napriek prúseru, ktorý občas niektorá vyvedie. Pretože pokým môžem za spoluprácu s niekým získať (ďalšiu) províziu, spolupracujem. V tomto kontexte dokážem chýrnu mužskú samoľúbosť (nespisovne ješitnosť) potláčať úplne hravo.
* Nerád používam výraz “nikdy”, ale v tomto prípade je vhodným: nikdy nemôžem vedieť, s kým raz budem spolupracovať. Vždy počítam s tým, že k tomu môže prísť. Aj v tom najmenej predstaviteľnom prípade. Príklad zo života: pre istú moju expriateľku som absolútne ukončil činnosť v čomkoľvek,
čo by sa dalo pomenovať ako erotický priemysel.
Totálne som sa odstrihol od sveta erotiky a všetkých ľudí, ktorí s ním mali čo i len okrajovo niečo dočinenia. Urobil som to v záujme toho, aby vzťah mohol fungovať. (Akou chybou to z mojej strany bolo, tým sa zapodievam v iných blogoch.) Čuduj sa svete, ledva sa tento vzťah stihol rozsypať (ešte sme spolu spávali, keďže ani jeden z nás nemal na to zatiaľ nikoho iného), už som jej aj na jej žiadosť sprostredkoval niekoľko privyrobení. Takže opakujem: nikdy nevieš, ako sa veci môžu vyvinúť.
Existuje však aj osobné hľadisko pre túto snahu. Pre mňa ako človeka
dôležitejšie než to praktické a teda finančné.
Či sa ti to zdá uveriteľné alebo nie, som hlboko veriacim človekom. Nehlásim sa k žiadnemu náboženstvu, vlastne sa od nich skôr dištancujem. Zhodou okolností nie som ani pokrstený, ako by sa v našej majoritne kresťanskej spoločnosti predpokladalo. Moja viera je v tomto kontexte vlastne vhodnejšou než by bola napr. katolícka. Kresťanstvo odmieta myšlienku reinkarnácie. Naopak, ja hlboko a neotrasiteľne verím v karmu a s ňou súvisiace ďalšie životy. V ktorých si, ako som si toho na 100 % vedomý, pekne-krásne vyžeriem to, čo v tomto navyvádzam. (Alebo skôr čo som navyvádzal. Pretože stihol som všeličo ako každý, to nepopieram. Nie však v kontexte podstaty tohto blogu.)
Medzi obavami, ktoré záujemkyne o nenáročné a diskrétne privyrobenie javia, svieti ďalšia. Obava, že ich predám na orgány, je vlastne v skutočnosti na zozname dosť nízko. Hlavnou je obava o diskrétnosť. O to, či ponuka, ktorú prezentujem ako diskrétnu, poťažmo totálne anonymnú, takou skutočne je a bude. Túto tému by som mohol rozvinúť na celý samostatný článok. Ale zhrniem ju do pár viet.
V tom, čo spoločnosť volá zábavný a/alebo
erotický priemysel pôsobím vo chvíli vzniku tohto textu
už 22 rokov. Som si pomerne istý, že AK by som niekedy býval niekomu vyviedol nejakú indiskrétnosť, niekde (na internete) by sa o tom písalo. Ako vyslovene vyzývam záujemkyne o spoluprácu, tak v tejto chvíli vyzývam aj teba: googli moje meno Andy Sebastian Morávek. (Príp. vo verzii bez toho stredného. Pretože to nepoužívam ja ani ostatní ani zďaleka vždy a všade.)
Som presvedčený o tom, že nenájdeš žiaden zdroj negatívnych informácií o mne. Teda v kontexte môjho pôsobenia v sexbiznise. Všeobecne možno áno, keďže moja činnosť, ako už som zmieňoval, mnohých dráždi a provokuje k ohováraniu a hejtovaniu. Koniec koncov, aj v tomto zmysle platí moje farebne zvýraznené vyjadrenie vyššie o opakovanej spolupráci. Každé čo i len mikroskopické narušenie diskrétnosti s hocikým by okamžite viedlo k ukončeniu spolupráce zo strany dotknutej osoby. A to sa mne prosto nedeje.
Titulné foto je z dielne šikovnej bratislavskej fotografky s ruským pôvodom Anastasiie a vzniklo na báze tzv. tfp (“time for print”) spolupráce.
