Nakoľko, ako sa zdá, si to moji spoluobčania prosto nezaslúžia, zrejme onedlho skončím s darovaním krvi. Začnem z pozitívnej strany. Vo chvíli, keď sa nachádzam ani zďaleka nie v polovici môjho plánovaného života, som už hrdým držiteľom Kňazovického medaily. Najvyššieho ocenenia za darovanie krvi na Slovensku a to za sto bezplatných odberov. Pričom desiatky darovaní krvi v zahraničí z čias, keď som žil mimo Slovenska, v tom nie sú zahrnuté, tie nikoho nezaujímajú. (Aktualizované 02. 01. 2023)
Žily v lakťových jamkách mám zjazvené ako ukážkový feťák, no
Kňazovického medaila mi za túto daň stojí.
Keď aj plaketa vystavená v poličke je skutočne tým posledným, prečo to robím. Napíšme si to na rovinu: pri mojom výzore ľudia, ktorí ma nepoznajú, považujú zrejme verziu s injekčne prijímanými drogami za pravdepodobnejšiu než tú, že by som mal za sebou toľko darovaní. Robil som (robím) to rád, čas – a zjavne aj ochotu – na to mám.
Moji spoluobčania sa však údajne * rozhodli alebo práve rozhodujú, že mi bude obmedzená či snáď dokonca vyslovene odopretá zdravotná starostlivosť, poťažmo aspoň niektoré jej zložky. O fakte, že údajne * už teraz
mám zakázaný vstup do niektorých podnikov, prevádzok,
zariadení atď. ani nepíšem, to mi nestojí za zmienku. Určite už si z kontextu pochopil/a, že očkovať sa – pokým ma štát neznásilní, avšak pri hrozbe toho začnem reálne zvažovať odchod z republiky – nenechám, akékoľvek testovanie ako asymptomatický človek striktne a principiálne odmietam (nemám za sebou ani jediné) a kovid som neprekonal, resp. nie som si toho vedomý.
* Píšem „údajne“, nakoľko nariadenia a ostatné výmysly tohto charakteru zo strany našich zákonodarcov ako aj aktuálna mediálna (viac o tom v závere blogu) pandémia celkovo sú mi natoľko odporné, že ich radšej vôbec nesledujem. Do obchodu a mhd ma bez rúška nepustia, tam ich používam – a to je vlastne cca všetko, v čom som od marca 2020 pripustil v mojom živote zmenu.
Povestnú ruku do ohňa by som určite nedal za to, že by sa mi v krvi nenašli protilátky. Keď mala kovid moja sestra a o niečo neskôr rodičia, nijako špeciálne som sa nechránil. Rúško používať odmietam. Jeho nosenie by som akceptoval, ak by som ja sám mal príznaky respiračného ochorenia a teda mohol by som potenciálne ohrozovať okolie. No a sotva mi niekedy niečo/niekto zabráni dať mojim blízkym pri zvítaní sa bozky na obe líca. Imunita vo forme protilátok aj konkrétne voči kovidu sa mi teda veľmi pravdepodobne vybudovala. Pretože tak prosto ľudské telo funguje. Nech mi/nám tvrdí Matovič a spol. čokoľvek.
Darovanie „iba“ krvi je pre mňa zábavou, ktorá nestojí za reč. Darovanie krvných doštičiek (a popri tom vlastne aj plazmy) je trocha iný „šialok kávy“.
Kňazovického medaila sa získava absolvovaním procedúr,
ktoré samotné trvajú bezmála hodinu a pol. Skutočne cca 90 minút sedím/ležím takmer bez pohnutia, pretože v predlaktiach oboch rúk mám hlboko vrazené ihly o hrúbke blížiacej sa hrúbke špajdle. Celkovo strávim ako darca na odbernom mieste zakaždým bezmála tri hodiny. Okrem vyplnenia dotazníka ešte rôznymi testmi, meraniami, vyšetreniami. Som za ne vďačný, je to istá forma pravidelnej preventívnej prehliadky. Avšak stále je to MÔJ čas, ktorý (by) som mohol stráviť úplne inak. Keby hneď aj pozeraním porna a/alebo masturbáciou.
Ak však má byť FORMOU VĎAKY mojich spoluobčanov
za tento môj čas, moju ochotu a samotnú moju zdravú krv s vysokými hodnotami všetkého potrebného odopretie ergo zákaz vstupu na rôzne miesta vrátane zdravotníckych zariadení, nebudem si viac nechávať zjazvovať moje žily. S vedomím, že kvôli tomu raz môže byť problémom napichnúť sa do nich vtedy, keď JA budem niečo potrebovať.
Nič podobné nemám v pláne. Som a mienim zostať zdravý, „zrušil“ som aj lieky na bolesť hlavy. Píšem čisto hypoteticky ako príklad toho, akým spôsobom sám seba potenciálne a vedome obmedzujem darovaním krvi do budúcnosti.
Tento text nevznikol v hneve. Nemá byť útočný ani agresívny. Skôr by som sa potešil, keby čo len jediného človeka nenásilne potisol k zamysleniu sa. A budem úprimný: ja osobne verím v to, že veci sa napokon vyvinú presne opačným spôsobom, než sa to možno v týchto chvíľach javí. Že ľudia, ktorí v tomto – a nielen v tomto – štáte spôsobili smrť stoviek, možno tisícok ľudí nezmyselnými a zdraviu
škodlivými obmedzeniami, cieleným vyvolávaním strachu
a existenčnej i sociálnej neistoty, možno dokonca (núteným) očkovaním netestovanými vakcínami * atď., atď., napokon dostanú svoj trest. Zvlášť, ak to robili – a som o tom prinajmenšom v niektorých prípadoch presvedčený – vedome a tým pádom vlastne zámerne.
Apropo, jasné, že kecám. Podstatu tohto blogu v skutočnosti nemyslím vôbec vážne. Prinajmenšom v tejto chvíli si totiž nijako nedokážem predstaviť, čo by skutočne dokázalo natoľko zmeniť môj postoj k životu ako takému, aby som s darovaním krvi, krvných doštičiek a plazmy prestal. (Moja) Kňazovického medaila ako taká je tým posledným na svete, čo o tom rozhoduje.
Išlo a ide mi skutočne len a len o to, aby (sme) sa poniektorí uvedomili. „Človek nepozná dňa ani hodiny…“, kedy môže existenčne potrebovať práve moju krv.
* Veľmi ma baví nasledujúci výsostne aktuálny vtip. Vieš, z čoho sa počas tejto fiktívnej mediálnej pandémie tešia myši a králiky? Že po prvýkrát v známej histórii sa nejaké nové svinstvo netestuje na nich, ale priamo na ľuďoch. 🙂
Nechcel som sa viac ponárať do kovidu ako takého.
Ale nedá mi veľmi stručne nezhrnúť základné fakty
Zdroje, ktoré vypátraš, keď pátraš, jednoznačne a veľmi, veeeeľmi ťažko spochybniteľne dokladujú realitu. A síce, že samotný rozsah nákazy, jej následky a hlavne smrtnosť je horko-ťažko tak 5 %-ná (skôr asi niečo okolo percent troch) oproti tomu, čo ti denne omieľajú vo všetkých „hlavných“ a bežných médiách. Sú štáty ako napr. Dánsko, Portugalsko či Veľká Británia, ktoré už oficiálne a súdne stanovili, ako sa veci skutočne majú. A podľa toho ku kovidu pristupujú. Čo mňa osobne štve, to je fakt, že po týchto informáciách musíš vyslovene pátrať. A čo ma mrzí, to je zasa fakt, aké obrovské množstvo ľudí sa tým vôbec nechce zapodievať.
Pretože
jednoduchšie je iba prijať „rastúce čísla“ z Markízy.
O postojoch mnohých štátov – medzi najznámejšie patrí Švédsko – ťa nikto „oficiálny“ neinformuje a pokým nečítaš médiá typu Zem a vek, vidíš len jednu stranu mince. Ktorou je cca 75-krát denne na každej televíznej stanici vysielaná reklama na očkovanie.
K tomu toľko: byť vlastníkom televízie,
celá Kňazovického medaila by mi mohla byť ukradnutá.
Vysielal by som od rána do večera iba hrôzostrašné správy o celosvetovej pandémii. Bil by som sa do pŕs, že španielska chrípka sa pred kovidom hanbí ako trabant pred mercedesom SLR McLaren. Lebo by sa mi z toho sypali také lóve, že dovi-dopo.
Samozrejme, musel by som zároveň byť bezuzdným chamtivcom kríženým s bezcharakterným chrapúňom toho najhrubšieho zrna. Pretože to, čo robia vedúci predstavitelia bežných médií, z ktorých väčšina (možno všetci) prosto musia vedieť, aká je skutočnosť… to je v mojich očiach „koristenie“. A nie úbohučké kupliarstvo, za ktoré som napr. ja bol stíhaný.
