Moja „ponuka“ z nadpisu má dať na výber človeku, ktorého život sa len začína. A ktorý z akéhokoľvek dôvodu nemá vlastných rodičov. Má znieť nejako nasledovne: „Ak by si v živote býval/a mal/a slobodne na výber… Dal/a by si prednosť tomu, že po prvé: budeš vyrastať v rodine zloženej výhradne z členov rovnakého pohlavia? V rodine, kde budeš pravdepodobne dosť zmätená/ý z toho, ako to vlastne v skutočnosti je s rodičmi a s ich sexualitou? Keďže ty máš namiesto mamičky a ocka ‚iba‘ dve mamičky resp. dvoch oteckov? Čo u teba údajne vo vyššom veku potenciálne môže spôsobiť zmätok v sexualite…? Alebo po druhé: chceš namiesto toho radšej vyrastať v nejakom type ústavu, kde nebudeš ani tušiť, že vôbec existuje niečo ako (rodičovská či akákoľvek iná) láska a kde zneužívanie detí kvázi vychovávateľmi, žiaľ, nie je ničím zvlášť vzácnym či výnimočným?!“ (Aktualizované 07. 02. 2023)
Drsno a snáď aj prehnane formulované, uznávam
Lenže… Je niečo, čo v texte tejto ponuky vyslovene nesedí? Veď takto to prosto je, tak to funguje. A nielen na Slovensku, samozrejme.
Nepíšem o prvej časti mojej „ponuky“, o prvej možnosti výberu. Čo sa tej týka, zrejme žiadna veľká polemika nikdy nikde nevznikne. Psychológovia a iní ľudskej duše znalí mudrci sa vyjadrujú dosť jasno, dostatočne často a aj dostatočne nahlas. V tom teda máme jasno: z detstva v homosexuálnej rodine v niektorých prípadoch naozaj vyrastú dospelí
jedinci so zmätkom vo vlastnej sexualite.
Aspoň miernym. Nakoľko „katastrofálne“ je to pre spoločnosť a pre zdravý vývoj dotyčného jedinca po všetkých ostatných stránkach – o tom na tomto mieste nebudem polemizovať. Možno, len MOŽNO je istá nedokonalosť v sexuálnom smerovaní, zrelosti či orientácii akceptovateľne (veľkou) malou daňou za životné šťastie, spokojnosť a úspech na mnohých alebo dokonca možno na všetkých ostatných frontoch.
Sexuálni devianti z takýchto detí nevyrastajú
Ani kriminálnici iných zameraní. Či sa ten fakt niekomu páči alebo mu, naopak, narúša argumentáciu. Ver mi, že štatistiky by si to celkom určite bývali dávno všimli.
Vedome a zámerne drsno som formuloval druhú časť výberu z mojej úvodnej ponuky.
Sexuálne zneužívanie detí je spoločenským negatívom
ťažko slovami opísateľného rozmeru a obludnosti. V podstate si tak nejako nedokážem reálne predstaviť zneužitie človiečika vo veku od x do nejakých 11 či 12 rokov. (Zámerne zostávam v tejto hranici, pretože 12 či 13 rokov je vek, v ktorom už sa sexuálny život v mnohých krajinách EÚ legislatívne považuje za prípustný. Osobne som pevne presvedčený o tom, že tieto – a to podstatne vyspelejšie štáty než je naše hlúpučké Slovensko – štáty vedia, čo robia.) Príde mi to podobne absurdné ako snažiť sa predstaviť si veľkosť vesmíru.
Znásilnenie mladej ženy si z pohľadu realistu žijúceho v dnešnom svete predstaviť dokážem. Sám som s obeťou znásilnenia chodil a sám som sa stal obeťou fyzického násilia – keď aj nie sexuálneho. Tým sa tento akt, prirodzene, nestáva ani len o máličko viac akceptovateľným.
Napriek tomu všetci vieme, že sa to deje
Možno na dennej, možno na týždennej báze. Ale deje sa to a my žijeme s vedomím toho. Aj s vedomím, že v mnohých prípadoch by sa tomu bývalo dalo zabrániť, ak by sme boli uznali za prípustnejšiu prvú možnosť z „mojej“ ponuky v úvode textu. A nechali (niektoré) deti vyrastať v homosexuálnych rodinách. Nechali ich vychovávať lezbičkám či gejom namiesto „vychovávania“ (niektorými) zamestnancami (niektorých) ústavov.
Česť, úcta a rešpekt všetkým tým, ktorí sú vychovávateľmi v pravom zmysle slova a ktorí viac ako dobre vedia (som o tom hlboko presvedčený), že o nich tento článok nie je.
Námet na tento blog nosím v hlave už dlhšie. Vznikol zrejme pred prezidentskými voľbami 2019, kedy sa téma výchovy detí v LGBT rodinách rozoberala aj na tých najneuveriteľnejších miestach.
Namiesto toho, aby sa riešilo zneužívanie detí
a boj proti nemu tam, kde k nemu s vedomím širokých más reálne dochádza. Povedal som si však, že tento článok spracujem a zverejním, až keď už bude „po všetkom“. Keď už nebudem môcť byť osočený z nadŕžania kazdidátke/prezidentke Čaputovej. (Tento blog som totiž pôvodne publikoval 25. júna 2019, krátko po prezidentských voľbách. A to na webe, ktorý som postupne vypol a články z neho som s inými dátumami zverejnenia presunul sem.)
Na záver tak realisticky: naozaj by som sa tešil a bol by som vďačný za to, ak by sa mi ozval človek či ľudia, ktorí to zažili. Jednu alebo druhú možnosť z toho fiktívneho výberu, ktorý som v úvode tohto textu ponúkol. Keby som sa z „úst“ skutočného človeka dozvedel, ako to vidí niekto, kto to zažil na vlastnej koži a teda dokáže sa – na rozdiel odo mňa, ktorý iba špekulujem – vyjadriť úplne relevantne a k veci. 🙂
Kto bol vychovaný v homosexuálnej rodine a/alebo kto vyrastal v ústave. A kto podľa možnosti
vie niečo o téme „zneužívanie detí“ zo skutočného života.
Som dokonca prístupný myšlienke, že by som na podklade viacerých hlasov nesúhlasiacich s mojím postojom eventuálne zmenil názor. V skutočnosti to však nepredpokladám a ani trocha tomu neverím.
Doplnok zo dňa 07. 02. 2023: Za mojím blogom tak, ako som ho napísal v tom 2019-om, si do bodky stojím. Fakt však je, že celé dianie okolo LGBTIRNQHBDF – alebo ako sa vlastne
aktuálne celá tá „džendrová“ šialenosť nazýva…
No, že to je prosto šialenosť. Nespochybňujem žiadnym spôsobom existenciu cca štyroch percent homosexuálne orientovaného ľudstva. Mám zopár kamarátov gejov a homosexualitou ako takou vôbec nemám potrebu zapodievať sa. Avšak kam svet nechal celú túto problematiku zájsť, to je jeden mega nonsens najväčšieho možného formátu.
Všetky tie trans- a mix- a hyper-genderové záležitosti, vyhlasovanie seba samého za čokoľvek, čo mi práve napadlo a automatické vyžadovanie od okolia, aby to bezvýhradne akceptovalo… Toto nie je môj „šialok kávy“, za toto sa nestaviam ani omylom. Homosexualita existovala, existuje a (zrejme) vždy existovať bude – ale
za mňa osobne v jasnom a striktnom binárnom systéme.
Som hlboko a pevne presvedčený o tom, že na zemeguli existujú iba ženy a muži. Celý nebinárny rod a všetky tie zúfalé sračky okolo toho sú jedným mega omylom zmäteného a prepnutého ľudstva. A je to odo mňa pičovina, že tu o niečom takomto vôbec píšem.
To je môj názor. Bodka.
Zdrojom titulnej fotografie a spolu s ňou takmer všetkých na tomto webe je môj vlastný archív. Zatiaľ sa ešte nedá napísať, že by som robil skutočnú fototvorbu v pravom zmysle slova. Zatiaľ iba pre vlastnú radosť a zábavu „lovím zaujímavé pohľady“.
