Mám rád jednu z najslávnejších Rytmusových skladieb „Zlatokopky“. Prosto sa mi páči atmosféra, rytmus aj text toho diela. Dobre sa počúva a rád si ju trocha vypeckujem. * Minule som si tak pri počúvaní uvedomil, za čo zlatokopky obdivujem a za čo nimi, naopak, pohŕdam.
* Spravidla do slúchadiel, keďže ako empatický človek naozaj extrémne zriedkavo obťažujem susedov hlukom z môjho bytu.
Skúsme si najprv definovať, čo alebo kto vlastne zlatokopka je. Na wikipedii sa žiadny takýto odkaze nenachádza, zato rôzne wikifejky sa nimi len tak hemžia. Zlatokopka je očividne veľmi často a s obľubou prepieraným remeslom. Čím to je? Vysvetlenie je to najjednoduchšie na svete.
Je za tým ľudská (rozumej „slovenská“) závisť
Z jednoduchého dôvodu.
Zlatokopka je totiž v prvom rade človekom, ktorý má gule (anatomicky vzaté je to vlastne žalúdok) na to, živiť sa bezprácnym spôsobom, bez akejkoľvek fyzickej a/alebo psychickej námahy. A bez akejkoľvek zodpovednosti za budúcnosť. Žiaľ, s tým úzko súvisí fakt, že aj bez ambícií. K tomu sa ešte dostanem.
Ja osobne som v istom zmysle podobný. Viem aj manuálne zamakať a dokonca ma to baví. Domnievam sa, že za flákača ma nikto považovať nemôže. Ale priznávam, že roztrhať sa nejdem a hľadám radšej formy zárobku, ktoré vyžadujú menej intenzívne nasadenie. V tom zmysle, že vstávať o šiestej ráno, aby som o 06:30 mohol už byť na „pľace“ a zarezávať – to ma vždy baví len po obmedzenú dobu a za špecifických podmienok. Radšej pracujem odtiaľ, odkiaľ JA práve v ten deň pracovať chcem a v tom časovom rámci, v ktorom chcem JA a nie nejaký nadriadený. Nepíšuc o tom, že chcem môj čas venovať (už) len tomu, čo ma baví. Ergo bez toho, aby som musel robiť niečo nasilu len kvôli zárobku. (Napokon, bol to jeden z dôvodov, pre ktorý som sekol so zamestnaním v Košiciach. Nech to bola v pomere k požadovanému výkonu akokoľvek dobre platená „ulievareň“.)
Ale aby sme sa dostali k tomu, za čo zlatokopky obdivujem
Presne za to, čo píšem vyššie. Majú na to gule. Zlatokopka je výrazne prešpekulovanejšou formou špičkovej prostitútky v nepomerne atraktívnejšom balení. A mám na mysli tú všeobecne mužskou spoločnosťou vnímanú atraktivitu – nie atraktivitu napr. konkrétne v mojich očiach. Ja osobne mám ideál ženskej krásy nastavený úplne inak. Ale to na tomto mieste nie je podstatné.
Vlastne toho zjavne nie je veľa, za čo zlatokopky obdivujem
Aby bol text vyvážený, budem to striedať. Teraz teda pre zmenu k tomu, čoho je mi v súvislosti s nimi ľúto, čo ma mrzí. Lebo že by som nimi vyslovene pohŕdal, to som v úvode len tak kecal. Podobné pocity v sebe – všeobecne – zásadne nepestujem.
Smutným a zábavným zároveň mi na zlatokopkách príde fakt, že majú jednu pevnú spoločnú črtu. Žiadna zlatokopka nikdy neprizná resp. neuzná skutočnosť, že ňou je. Zlatokopka vo svojej podstate totiž pohŕda človekom, ktorý má hovno a vlastne aj k tomu sa nedopracoval vlastnými schopnosťami. Ale vďačí za to len šťastnej zhode okolností, že sa narodila fyzicky atraktívna a so ženským pohlavím.
V konečnom dôsledku teda sama sebou. Čo však nikdy neprizná a zrejme si to ani nikdy neuvedomí.
Dvoch vecí je mi na zlatokopkách vyslovene ľúto
Po prvé je to fakt, že zlatokopka si takmer bez výnimky neuvedomuje, že všetko čo má, má iba v dočasnom podmienečnom užívaní. Často vrátane vlastných detí. Tieto dievčatá a (väčšinou mladé) dámy sa vozia v luxusných autách, bývajú v drahých domoch na tých najlukratívnejších adresách. Obliekajú sa značkovo, cestujú po exkluzívnych destináciách. To všetko však užívajú, len pokým sekajú dobrotu.
Osobne nepoznám zlatokopku, ktorá by mala toľko rozumu, že by počas vzťahu so svojím amantom bola napr. rozbehla podnikanie, ktoré by jej právne patrilo. Ktoré by bol zriadil a nejaký čas financoval jej sponzor a s ktorým by sa po (nevyhnutnom) stroskotaní vzťahu – rozumej nahradení výrazne mladšou aktualizáciou – nemusela rozlúčiť. Netvrdím, že to žiadna v nejakej forme neurobila. Len takú nepoznám.
A späť k tomu, za čo zlatokopky obdivujem
Vo svojej hlbokej podstate je zlatokopka formou prostitútky, ako už som to zmienil vyššie. Osobne to vidím na taký rebríček:
- šľapka z ulice, závislá od svojho pasáka resp. od fetu, ktorý jej díluje;
- kurva z lacného privátu;prostitútka z eskortnej agentúry;
- („luxusná“) spoločníčka maskovaná rôznymi súťažami krásy a pod.; *
- (profesionálna) zlatokopka.
* Aby bolo jasné: ani omylom netvrdím, že „misska“ rovná sa automaticky luxusná spoločníčka! Vydávať toto za fakt, musel by som byť totálnym stereotypným chujom. Ale mnohé nimi sú a ver mi, že ja to kurva dobre viem.
A povedať tým celým chcem to, že v princípe všetkým týmto
odrodám prostitútok v dobrom závidím ich schopnosť
roztiahnuť nohy komukoľvek. (I keď roztiahnuť nohy je zrejme v porovnaní s fajčením či lízaním análu starého spoteného chlapa malina, predpokladám.) V hodnotení pomeru výkonu a profitu je to určite jedna z najjednoduchších foriem zárobku. Napíšem úplne úprimne, na rovinu a na plné gule, že ja sám by som rád mal na niečo také žalúdok. Žiaľ, nemám. Preto robím – okrem iného – profesionálneho spoločníka a nie gigola. Gigola jednoducho nedávam.
A zasa z druhej strany:
ľúto je mi zjavnej absencie ambicióznosti zlatokopiek.
A to je vlastne moje „po druhé“ v tom negatívnom smere. Nie v tom zmysle, aby chceli dosiahnuť špičkové vzdelanie či urobiť niečo, „čo si budú pamätať celé generácie“ a pod. Tieto ambície nemám ani ja sám. Mám na mysli ambície v zmysle „zariadenia si svojho vlastného života“. Uvedomenia si, že TO nemusí fungovať večne a využiť možnosti vo svoj prospech. Ani zbierka Borisa Kollára nie je úplne bez hraníc. A verím, že nejaké tie investície do matky svojich detí (čiže nie iba do detí) by podobní ľudia pokojne akceptovali aj vedome. Nepíšuc o tom, že by to pri troche zlatokopkinej šikovnosti určite šlo aj za ich chrbtom.
Zlatokopka ide viac-menej len po budovaní zbierky luxusných hodiniek, kabeliek, topánok a drahého oblečenia. Hm, no, takto… Mám trenírky Livergy z Lidla aj trenírky Calvin Klein z Peek and Cloppenburg priamo z New Yorku (darček od kamaráta). A síce mi to nijako nelezie do mozgu, ale cítim sa v nich úplne rovnako! Je chyba vo mne alebo som niečo nepochopil…?!
Vieš, prečo nemám obavy tento blog zverejniť? Prečo sa neobávam, že stratím nejakú tú kamarátku alebo že naseriem niekoho zo širokého okruhu mojich známych a známych mojich známych? Z dôvodu, ktorý už som spomenul vyššie. A síce, že zlatokopky majú spoločnú jednu vlastnosť: na rozdiel od kuriev, žiadna zlatokopka nikdy neuzná a nahlas neprizná, že ňou je. Preto sa žiadna do mňa za tento článok neobuje. 😀
A posledná poznámka. Neviem ako v hlavnom meste, ale na východe Slovenska som v ostatných dvoch rokoch mal tú česť keď aj
nie priamo so zlatokopkami v pravom zmysle slova,
ale s dievčatami, ktoré výrazne zaujíma materiálne zabezpečenie chlapa, s ktorým by mali randiť. Osobne ani tým najväčším omylom nemám na to, aby som so zlatokopkou mohol čo len stráviť jednu noc. Nieto nejaký čas si ju vydržiavať… Ale bolo pár takých „soft“ zlatokopiek, ktorých nároky a požiadavky by bol som bol býval schopný (nie však ochotný!) splniť:
- mám aj zopár voľných tisícov eur na účtoch a v dostupných investíciách,
- mám aj pár nehnuteľností, z ktorých mi – logicky – plynie príjem
- a mám aj vlastný luxusný (keď aj menší) byt v novostavbe priamo v centre Košíc…
Lenže stačilo spomenúť, že nemám auto – a skončil som. 🙂 Takže možno
rada mužom, ktorí plánujú zlatokopku (z)baliť:
nie kľúče od (všetkých) bytov a ani nie najnovší iPhone s Apple Pay, v ktorom máš okrem iného kreditku s okamžitým 10-tisícovým limitom. Jedine a len kľúče od – stačí zdanlivo, pretože hĺbkovo sa spravidla nevyznajú – drahého bmw, mercedesu či niečoho ešte podstatne lukratívnejšieho majú šancu stiahnuť zlatokopke nohavičky.
Ak by som zlatokopke povedal, že jednou z mojich činností je copywriting, kde účtujem za cca 2-hodinovú prácu € 20 netto (bez ohľadu na to, koľko tých prác denne vykonám a teda akú sumu to urobí za mesiac), nestál by som jej určite ani len za to, aby ma nahlas vysmiala. Pritom moje finančno-majetkové portfólio obsahuje okrem ďalších položiek to, čo som opísal vyššie. Zatiaľ čo zlatokopka vlastní doslova a do písmena to, čo má práve na sebe plus v kabelke, a k tomu obsah jednej – snáď aspoň veľkej – šatníkove skrine. Tento postoj rozhodne
nepatrí do zoznamu toho, za čo zlatokopky obdivujem.
A zatiaľ čo ja hocikedy a rád urobím nenáročnú prácu v trvaní do dvoch hodín za cca € 20 na ruku (napr. darujem plazmu za odmenu), horenosky z východu pohŕdajú 10-minútovou „prácou“ za honorár vo výške € 30, na ktorú stačí dostaviť sa a byť tam. (Ak ťa to ako ženu zaujalo, ide o odliatok ženského rozkroku. Preto píšem, že vlastne stačí len prísť a preto som výraz „práca“ dal do úvodzoviek.)
