Väčšina z nás má v živote jedného, tí „šikovnejší“ celú hromádku ľudí, ktorých neznášame. Niekedy až tak, že by sme ich najradšej vysťahovali na pustý ostrov. Teda ak by sme im aspoň ten dopriali s vidinou toho, že ich budeme mať raz a navždy z krku.
Mnohým z nás kontakt s týmito ľuďmi spôsobuje, že nervy, ktoré nám títo ľudia robia pri stretnutí či napr. už len pri telefonáte s nimi, musíme ísť vybehať, vymlátiť do sparring-partnera na tréningu či vykopať do vreca na dvore.
Čo je ale v podstate veľmi pozitívny efekt toho, keď nás niekto vytočí či pravidelne vytáča do nepríčetnosti. Lebo si dáme pekne do tela a to nám je bez akejkoľvek diskusie fyzicky veľmi prospešným. Nie je to však riešením dlhodobejším a už vôbec nie definitívnym.
Ja mám finálne
riešenie toho, keď nás niekto zúfalo irituje a rozčuľuje.
Jeho konkrétna idea, koncept ako taký nepochádza z mojej hlavy. To by som sa pýšil cudzím perím a až tak drzým zasa nie som. Inšpirovala ma dobrá
kamarátka, ktorá si ho nazvala: „princíp svokry“.
A je naozaj úplne a totálne jednoduchý. Teda na zapamätanie. Netvrdím, že aj na realizáciu. O čo presne ide?
Aj na tom najväčšom kreténovi v našom živote, čím myslím tú osobu, ktorú úplne najviac a úplne z hĺbky duše neznášame či priam až nenávidíme, sa dá nájsť popri tých
deviatich veciach, za ktoré by sme vraždili aj jedno pozitívum.
Jedna jediná vec – vlastnosť, schopnosť, niečo na správaní či v krajnom prípade aspoň na výzore tej osoby – ktorá ak sa nám aj vyslovene nepáči, tak je aspoň príjemnou a milou. Skúsim konkrétne príklady.
Takmer každá svokra, nech je akákoľvek (a tým myslím naozaj akákoľvek…), vie dobre variť a buď vždy niečo prinesie, keď príde na návštevu alebo z času na čas pozve k sebe na dobrý obed. To nie je zanedbateľné pozitívum. Rovnako každá
svokra, ktorá z celučičkej rodiny neznáša práve a len mňa
(je to záhadou, ale vždy je to tak, však?), má rada svoje vnúčatá. A je preto ochotná postarať sa o ne, keď si chcem s (akýmkoľvek) partnerom: vyjsť konečne večer vo dvojici na víno; zájsť na posraných pár dní dovolenku, na ktorej si skutočne oddýchnem; alebo si to s ním chcem jednoducho iba poriadne rozdať ako v časoch, keď nám ešte po byte žiadne plody našej lásky nebehali.
A práve na túto jedinú vec upriamim celú pozornosť
Vykašlem sa na to ostatné, hodím to za hlavu a neriešim. I keď je jasné, že sa to napíše asi tak kvadriliókrát jednoduchšie než urobí. Zameriam sa na to pozitívum a opakujem si to v hlave ako nejakú mantru či tú najotravnejšiu skladbu od Kylie Minogue, ktorú síce vôbec nemám rád, ale keď ju ráno začujem v rádiu, za toho otca sa jej nezbavím aspoň do obeda.
Pri každej zmienke o dotyčnom človeku spustím v duchu odriekavanie tohto pozitíva. Postupom času bude hladina adrenalínu v mojej krvi stúpať pomalšie a pomalšie. Časom už ma nerozhodí svokrin telefonát, ktorý omylom príjmem, keď na displeji síce svieti „mamička“, lenže mobil je partnerov. Po ešte dlhšom čase už ma na relatívne znesiteľnej tepovej frekvencii udrží aj obraz toho, ako nám svokra stráži ratolesti. A pritom prelieza zásuvku s erotickými pomôckami, na ktorú len náhodou natrafila, hľadajúc piškóty pre deti (veď mohli by byť inde než v spálni?).
Život bude krajším a krajším. Ten môj, nie svokrin
Poznámka na záver pre tých, ktorí ma (dostatočne) nepoznajú: článok som síce formuloval tak, aby vyznieval, že aj ja som jedným z tých trpiteľov, ktorí sú postihnutí „syndrómom svokry“ (nech ide o kohokoľvek). Ide ale
len a len o moju snahu o akúsi solidárnosť s čitateľom,
ktorý sa v mojom opise našiel. Ja sám som v podstate stelesnením nekonfliktnosti. To je na jednej strane v živote veľmi príjemné a ušetrilo mi to už peknú kopu problémov. Na strane druhej som sa pre to nedostal do Vyvolených ani na Farmu. (Teda aspoň sa podľa indícií domnievam, že práve toto bolo u mňa najväčším kameňom úrazu na kastingoch do týchto reality shows.) Čo ma síce mrzí, ale v zmysle jedného z mojich
životných sloganov „všetko je, ako má byť“
je mi jasné, že môj anjel strážny vie, prečo ma tam neposlal. Odhadujem, že si v duchu prehral niektorú Farmu s mojou účasťou a unudil sa na smrť pri sledovaní toho, ako každý konflikt riešim prudko napínavou diskusiou pri káve.
Update zo dňa re-publikovania tohto článku (keď že je v skutočnosti citeľne starší než hore uvedený dátum vzniku): dnes už je viac ako jasné, že na žiadnu Farmu či do Vyvolených som nemal ísť už len preto, lebo to by bolo na moju Dominiku naozaj už priveľa. Narobil som v živote dosť iných pičovín – ale či by účasť v niečom podobnom ešte dala… 🙂
